Neviem, či sa mi niekedy bude chcieť zisťovať, čo hovorí názov posledného radového albumu Fínov MOONSORROW. To isté by sa dalo povedať aj o aktuálnej tvorbe. Neviem, či po x-násobnom vypočutí tohto opusu budem chcieť vedieť, kam táto kapela smeruje a prečo… Rozpačitá nahrávka, rozpačité pocity, zabudnutie…

Tak nejako by som stručne mohol „Verisäkeet“ charakterizovať. Už len pohľad na tracklist s piatimi skladbami a stopáž temer 71 minút môže slabšie povahy od počúvania odradiť. Inu epika si asi žiada svoje. Bez mučenia sa musím priznať, že predposledný album „Kivenkantaja“ sa mi celkom pozdával a snaha o posun svojej tvorby do epických melancholickejších polôh mi prišla celkom sympatická. Novinka tento trend vyháňa do extrému („Kivenkantaja“ – 6 trackov, 51 minút). Mám síce extrémy rád, ale tu sa niečo podarilo prepáliť.

Čo sa hudobných alebo kompozičných postupov, okrem spomínanej dĺžky skladieb sa nezmenilo nič. Opäť tu máme výrazné klávesové plochy, jednoduchú melodiku, snahu o značnú epickosť, „havraní vokál“ a rozsiahle party spievané chórmi. V ďalšom bode je tu povinná záplava (predpokladám národných) folklórnych postupov a zodpovedajúcich nástrojov, ako píšťala, akordeón, ústna harmonika, akustická gitara a zopár ďalších, samplovaných. Pre dotvorenie atmosféry sú tradične použité aj nejaké tie ambiencie (škriekanie havranov, chôdza po snehu a pod.). Tento mix môže znieť celkom lákavo a ozaj v niektorých momentoch funguje celkom dobre, lež v mnohých ani zďaleka nie. Totálnym zabijakom je už omieľaná dĺžka skladieb a silný pocit „déjà vu“ minulej tvorby. Chce to vybrúsenú hudobnú pamäť (alebo statočný masochizmus opakovaných posluchov) pre zachytenie nejakého výrazného motívu alebo melódie. Po tretej skladbe mám pocit, ako by som túto silne epickú vatu počúval prinajmenšom hodinu. Aj keď som album počul veľakrát, ani za boha nedokážem vyzdvihnúť nejakú konkrétnu pasáž. Maria sa mi len snáď celkom príjemné akustické časti a povinná silne folková záverečná pesnička...

Nebudem túto recenziu naťahovať ako MOONSORROW svoje skladby. Priaznivci si možno nájdu svoje a nebude im vadiť ani prehnaná dĺžka trackov. Ja neviem, či sa k „Verisäkeet“ ešte vrátim, pretože skôr siahnem po kompaktnejšom predchodcovi, posledných THYRFING alebo FALKENBACH.